Vývoj ženských odevov v prvej polovici 19. storočia.

Nič nie je rovnaké, nič a nikto tu nie je večne. S neustálym plynutím času sa neustále mení aj všetko okolo nás, od najmenších drobností, až po tie najväčšie skutočnosti. Inak tomu nebolo a nie je ani so zmenami v oblasti odievania. Za oblečením, ktoré si odievali ľudia pár rokov dozadu, by sa dnes už mnohí z nás možno ani neotočili, naopak, iní ho považujú za najcennejší poklad a radi sa k nemu ešte aj dnes vracajú. 

Od začiatku nášho jestvovania neexistuje jednotný kľúč pre pochopenie zmien odevov, možno však tvrdiť, že všetky zmeny boli vždy podfarbené týmito aspektmi: ľudské túžby odlíšiť sa, vyčnievať z radu, prispôsobiť sa dobe či politickým, kultúrnym, alebo náboženským procesom. 

Slovo "móda" pochádza z latinského slova "modus", ktoré možno preložiť ako spôsob, miera, no tento pojem nie je dodnes jednoznačne vysvetlený a viacero ľudí naň nazerá inak.

Na odievanie a odevy samotné, musíme nazerať ako na jeden komplexný celok – oblečenie, ktoré si ľudia oddávna dodnes obliekali a obliekajú, jeho zmeny a vývoj, ovplyvňovanie domácimi či zahraničnými trendmi. Doklady existencie textilu, prevažne živočíšneho pôvodu, sú známe už z doby bronzovej zo severnej Európy. Zmeny a trendy v odievaní možno vo väčšej miere sledovať až od 19. storočia. Do tohto obdobia sa odievanie skúmalo prevažne na základe ikonografických prameňov, materiálnej kultúry poznanej z archeologických výskumov, odevných fragmentov, či pamiatok výtvarného umenia sakrálneho charakteru.

V kostoloch, v domácnostiach, v širších rodinných kruhoch – tam sa odohrávala najpodstatnejšia časť života ľudí 19. storočia, ktorí žili v menších mestách. Mnohí z nich sa tam zúčastňovali na meštianskych báloch, výletoch do prírody, či divadelných predstaveniach kočovníkov. Obliecť sa museli v súlade s tým, akej udalosti sa hodlali zúčastniť. Spoločenský život ľudí žijúcich vo väčších mestách, bol o niečo rušnejší. V odievaní sa odzrkadľovala aj dobová ideológia – odievanie odrážalo úlohy ženy a muža v spoločnosti, no zároveň poukazovalo aj na pluralitu subkultúr a individuálnu slobodu človeka.  

Na začiatku 19. storočia bol pre celú Európu jednotným módnym slohom "biedermeier". Na našom území si ľudia okrem európskeho dobového odevu odievali aj uhorský odev v jeho viacerých obmenách, alebo nosili aspoň drobné prvky dekoratívneho charakteru, ako napríklad čierne šnúry, ktoré im pripomínali ich staršiu domácu tradíciu. Boli to najmä mešťania, ktorí si zakladali na sledovaní noviniek v oblasti odievania, aby sa svojím odevom čo najviac priblížili ku šľachte. Ak chceli niečo znamenať vo vyššej spoločnosti, museli sa totiž nielen krásne obliecť, ale zároveň aj vhodne obliecť, v závislosti od udalosti, ktorej sa mali zúčastniť.

Žene, pohybujúcej sa vo vyššej spoločenskej vrstve, bolo údelom prostredníctvom svojho odevu dopĺňaného o honosné šperky, dotvárať spoločenské postavenie manžela, ktorého účelný a zároveň nenápadne elegantný odev, mal zas navonok manifestovať jeho činorodú aktivitu vo viacerých sférach ľudskej spoločnosti. 

Odevy boli zhotovované z rozličných materiálov. Popri klasických textilných materiáloch, z ktorých najobľúbenejšie boli krehké menisté a moaré hodváby, ku ktorým sa v štyridsiatych rokoch pridali kárované tafty, sa na výrobu odevov vo veľkom začali používať aj nové tkaniny produkované továrenským spôsobom.Nákladnými, pre množstvo materiálu i náročnú údržbu, boli riedko tkané gázovité látky - organtín, vyšívaný tarlatán a tyl. Nevýhodou pri týchto látkach bolo, že po vypraní strácali svoju pôvodnú kvalitu.

To, z akého materiálu bol odev zhotovovaný a čím bol dopĺňaný, záviselo aj od toho, v akom ročnom období mal byť nosený. Bežné zimné šaty boli prevažne zhotovované z barchetu a súkna, slávnostné zimné šaty zasa z hodvábu. Ozdobené bývali čipkami. Na zimných šatách a kabátikoch tiež museli byť kožušinové a zamatové obruby. Naproti tomu, letné šaty sa najčastejšie zhotovovali z bavlnených látok - kartúnu, mušelínu, grenadínu. Letné šaty boli najčastejšie skrášľované výšivkami na golierikoch, spodných rukávoch a volánoch, alebo rozlične skladanými a riasenými stuhami.

Vzhľad odevu a materiál, z ktorého bol zhotovovaný, tiež závisel od spoločenského postavenia človeka, ktorý bol jeho vlastníkom. Príslušníci najchudobnejších vrstiev boli zväčša majiteľmi výhradne pracovného odevu, ktorý bol zhotovovaný z lacných drsných látok. Tento odev si museli aj sami vytvárať. Tí, ktorí sa radili k vyššie postaveným obyvateľom, samozrejme, disponovali prostriedkami, za ktoré si mohli zadovážiť jemné a kvalitné látky, z ktorých si neskôr dávali zhotovovať rozličné druhy odevov.

Obyvateľstvo žijúce na vidieku bolo charakteristické zhotovovaním a nosením ľudových a slávnostných krojov, ktoré zároveň vyjadrovali ich príslušnosť k určitému regiónu. Naproti tomu meštianstvo sa orientovalo na dvorskú módu, kde už pri obliekaní platili záväznejšie pravidlá - napríklad, odevy červenej farby boli vyhradené výlučne pre príslušníkov šľachty a cirkvi, mešťania si mohli obliekať odevy len z určitých odtieňov modrej farby, pre príslušníkov najnižšej spoločenskej vrstvy a nevoľníkov bolo zakázané nosenie odevov modrej farby, a mnoho ďalších pravidiel.