V čom najviac žiarili ženy v 19. storočí?

To, čo nemožno tvrdiť o mužských odevoch 19. storočia, možno naopak tvrdiť o ženských odevoch. Kým mužské odevy neprechádzali v tomto období výraznejšími zmenami, ba práveže sa iba viac a viac zjednodušovali, ženské odevy a ich súčasti sa menili v priebehu celého 19. storočia a naberali na zložitosti. Všetky zmeny sa diali najmä v závislosti od zmien a vývoja v spoločnosti. 

Ženský odev a jeho detaily sa výraznejšie začali meniť na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia. Popri zachovanom dôraze na osí pás a nosení korzetu pod živôtikom sa postupne začalo upúšťať od obrovských vypchaných rukávov. Tie sa postupne zužovali alebo úplne strácali. Modernou sa plynutím času opäť stávala krinolína Pri sukniach bol totiž dôraz položený na to, aby mali čo možno najširší kužeľový tvar. Ten sa mal dosahovať buď hromadením spodných sukní, alebo pomocou obručí.

Ako protiklad výrazne širokých, nízko vsádzaných biedermeierovských rukávov sa v období druhého rokoka postupne začínali nosiť úzke rukávy, ktoré sa pozvoľna rozširovali smerom ku zápästiu. Rukávy na denných šatách bývali dlhé, zúžené, stiahnuté do manžety. Na bálových večerných šatách sa objavovali aj krátke rukávy.

Rozdiely v odevoch sa neprejavovali iba v závislosti od postavenia ženy v spoločnosti, ale aj z hľadiska príležitosti, na ktorú sa žena mala obliecť. Rozmanitosť ženského odevu bolo možné pozorovať aj podľa toho, či sa žena objavila na verejnosti počas dňa, alebo sa zúčastnila určitej večernej udalosti - teda, či prezentovala svoj denný, alebo večerný odev. Každá krajina, aj jej územia, tiež bola typická národnými odevmi. 

Na našom území ženský národný odev pozostával z hodvábnej sukne, jemného a priehľadného oplecka s krátkymi etamínovými alebo batistovými rukávmi a živôtika z hodvábu alebo zamatu, hlboko vystrihnutého. Zapínanie bolo riešené striebornými sponami alebo gombíkmi, objavovalo sa aj šnurovanie. Šnurovalo sa zlatými šnúrami. Niektoré ženy si zvykli cez plecia prehadzovať aj jemný priehľadný závoj. Z hľadiska farebnosti bol slovenský ženský národný odev štylizovaný do modrej a bielej farby.

Existuje dnes ešte podoba národného odevu? Ak áno, aký je?

Vytvor pre ženu zaujímavý model národného odevu, podľa svojej fantázie. Inšpiruj sa krojom Natálie Oldenburgovej, vyobrazenom na fotografií,

Najmä v 50. a 60. rokoch 19. storočia boli u žien obľúbené tzv. vizitky. Šlo o vrchný ženský odev, podobný kabátiku, ktorý bol spočiatku pomerne jednoduchý. Dĺžkou siahal po pás alebo boky, mal úzke rukávy. Tento odev bol typický tým, že z prednej časti bol vysoko uzavretý a zapínal sa na háčiky alebo gombíky. Ich nosenie umožnilo práve už spomínané zúženie rukávov. Postupom času sa vizitky nosili aj s rôznymi strihovými obmenami, najmä zo zadnej časti bývali buď čoraz viac priliehavejšie alebo čoraz viac voľnejšie. Vizitky sa nosili aj počas dňa, aj večer. Vyrábané boli z čipiek, hodvábu, bavlnených látok, zamatu, kvalitných vlnených látok, ale aj rôznych druhov súkna. V súlade s materiálom, z ktorého boli vyrobené, sa potom zdobili čipkami, výšivkami, šnúrami, skladanými hodvábnymi alebo zamatovými stuhami, kožušinami.

V 70. rokoch 19. storočia mali šaty charakter dvojdielnych kompletov, skladajúcich sa z kabátika, vrchnej a spodnej sukne. Kabátik, po pás priliehavý a pod pásom v zadnej časti vybiehajúci do "krídeliek", ozdobený dostatočne veľkou mašľou s dlhými koncami, sa nosil k denným šatám, bol vysoko uzavretý s dlhými úzkymi priliehavými rukávmi. Materiálovo býval najčastejšie zhotovovaný z vlnených látok, plyšov, zamatov. Zriedkavosťou nebolo ani kombinovanie látok na všetkých druhoch šiat. Osobitú formu mal kabátik na vychádzkových šatách, ktorý nadobúdal podobu mužského saka a možno ho považovať za akéhosi predchodcu kostýmového kabátika. Tento kabátik bol zvýrazňovaný kontrastným materiálom na obrube, manžetách i golieri. Zdobený býval kostenými a sklenenými gombíkmi, ktoré v tomto období boli čoraz viac modernejšie a ktorých úlohou malo byť zdôraznenie kostýmového charakteru kabátika. Kabátik dopĺňali dve sukne - spodná, ktorá bola šitá z podšívkovej gázovitej látky a pri dolnom okraji mávala našitý široký pás z látky vrchnej sukne, ktorý bol naberaný, skladaný alebo plisovaný a vždy zladený s ozdobami našitými na kabátiku a vrchná, ktorá bola kratšia, v zadnej a bočných častiach s možnosťou vykasávania upravovaná do turnýru.

V 70. a 80. rokov 19. storočia úplne nahradila krinolínu turnýrová sukňa. Turnýrová sukňa s dlhou, zriasenou, stuhami i čipkami honosne ozdobenou vlečkou bola dopĺňaná pevne zošnurovaným živôtikom, pod živôtikom sa nosil korzet s účelom zvýrazniť poprsie a osí pás - šlo o bežný ženský denný odev v tomto období, odevy však neboli jednotné. Šaty zväčša bývali od krku až po kolená veľmi úzke, od kolien potom vlečkovo rozšírené. Pôsobenie turnýru a korzetu na ženskú siluetu však spôsobovalo jej zdeformovávanie do neprirodzeného tvaru – k zdeformovaniu ženskej siluety dopomáhal aj ťažký materiál, z ktorého boli turnýre zhotovované. Na šatách tiež nesmeli chýbať volány, čipky, či stuhy. Ku ženskému odevu neodmysliteľne patril aj malý klobúk, ktorý sa zdobil stuhami, čipkami alebo kvetmi. Ako doplnky sa používali rukavice a rôzne palice.

Ženy aj dievčatá, najmä tie pohybujúce sa vo vyšších spoločenských vrstvách, honosnosť šiat dotvárali nosením rôznych doplnkov, zväčša dekoratívneho charakteru. Nosili napríklad vrecúškové kapsičky z drobných perál, ale aj kožené kabelky. Núdza nebola ani o háčkované peňaženky, vyšívané vreckovky, vejáre, či slnečníky. V chladnejších obdobiach ženy dbali na výber vhodného šálu, kožených alebo nitených rukavíc, ktoré by podčiarkli majestátnosť celkového vizuálu. Účesy dopĺňali jemnými čipkovanými závojmi.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia sa šaty zvykli oveľa výraznejšie diferencovať v závislosti od rôznych spoločenských príležitostí. Ku každému druhu šiat bolo potrebné vhodne zvoliť osobité doplnky, či už klobúk, slnečník, rukavice, šál, kabelku, vejár, alebo topánky. Módna línia ženského odevu bola charakteristická tuho stiahnutou vysokou šnurovačkou a turnýrovou sukňou. Táto línia ženy sa pri čelnom pohľade javila pomerne prirodzene, iný bol však pohľad zboku – pri čelnom pohľade na ženu bolo možné pozorovať útle plecia, stiahnutý driek a objemnú, vodorovne riasenú sukňu, pri pohľade zboku zasa silueta ženy mala nezvyčajne štylizovanú esovitú podobu, ktorá spočívala vo vysoko zdvihnutom poprsí, stiahnutom drieku a dômyselne aranžovanej vrchnej časti sukne, zdôrazňujúcej zadnú časť. Cieľom tiež bolo optické zvýšenie ženskej postavy a jej zoštíhlenie. Tento cieľ sa snažili dosahovať za pomoci dlhých vlečiek na odevoch a vyčesávaním vlasov vysoko dohora do rôznych účesov, upevňovaných na temene hlavy.

Ženské odevy boli zhotovované z ľahších, ale aj ťažších látok a v závislosti od toho, z akých látok boli zhotovené, sa následne zdobili. Tie, ktoré boli zhotovené z ťažších látok boli najčastejšie zdobené pozamentmi, nášivkami z pozamentierskych ozdôb kombinovanými s perličkami a ozdobami čiernej farby, ale aj rozličnými stuhami, čipkami, rozetkami, či mašľami. Ozdoby sa veľmi prácne ručne prišívali na odevy. Obľúbeným dekoratívnym prvkom bolo tiež uplatňovanie kontrastu štruktúry textilných materiálov.

Silueta ženských šiat neskôr, v 90. rokoch 19. storočia mala už tvar presýpacích hodín. Bola považovaná za klasicky ženskú. Tvoril ju tesne uzavretý živôtik, spravidla veľmi priliehavý, s rukávmi rozširujúcimi sa v oblasti pliec a ramien, dopĺňaný o dlhú zvonovú sukňu, pričom pozornosť sa začala viac upriamovať na živôtik, než na sukňu. Z hľadiska dekoratívneho boli u žien na šatách obľúbené stuhy, výšivky, čierne a zlaté flitre, perličky a perly, pozamenty, či žetové nášivky. Ženské šaty bolo v tomto období zvykom podšívať a vystužovať. Ako vrchný, takmer univerzálny odev, ženy aj naďalej nosili rôzne dlhšie alebo kratšie pelerínky zhotovované z kvalitných súkien, hodvábnych tkanín, zamatu a samozrejme, čipiek. 

Ku koncu 90. rokov 19. storočia sa patrične strohá línia ženského odevu akoby postupne začala vlniť, zvláčnievať a postupne stávať čoraz viac splývavou. Ak žena chcela ukázať esovitú líniu, vedela to dosiahnuť len veľmi drastickým spôsobom za pomoci dlhého, pevného korzetu, ktorý ju mal formovať. Korzet vytváral neprirodzene vyklenuté poprsie a pozadie, obopínal boky a zatláčal brucho, aby žena pôsobila čo možno najštíhlejšie. Dĺžka korzetu bola až taká, že sa naň dali pripevniť elastické gumené podväzky ukončené sponou, ktorou sa potom pripínali na pančuchy. Celú požadovanú esovitú líniu tela mal ešte viac zvýrazniť strih šiat.

Módu na prelome 19. a 20. storočia charakterizovala rôznorodosť použitých materiálov a mnohostrannosť foriem. Napriek tomu, že sa hľadal nový štýl odievania, ženy aj naďalej nosili korzety, ktoré im deformovali telá a v mužskom šatníku sa nediali žiadne väčšie zmeny. Aj vplyvom zákazníčok parížskych módnych salónov na prelome 19. a 20. storočia, v takzvanom období secesnej módy, postupne do odevníctva začali prenikať rôzne nové prvky. Zákazníčkami salónov bývali totižto ostro sledované dámy, patriace k vtedajšej svetovej aristokratickej spoločnosti, stávajúce sa inšpiráciou okolitému svetu. Vo vtedajšej spoločnosti, ktorej dôležitou požiadavkou z hľadiska odievania sa čoraz naliehavejšie stávala požiadavka byť vhodne oblečený podľa prísnych pravidiel etikety, sa okrem iného začali formovať začiatky nového, moderného spôsobu života. Dôležitý bol tiež rozvoj strojovej výroby vo všetkých odvetviach viažucich sa na textil, odev a galantérny tovar. V tomto období už bolo bežné dodávanie konfekcie v podobe sukní, plášťov, kabátov, blúzok, pančúch, rukavíc, ale aj bielizne.

Vo všetkých sférach ľudskej spoločnosti sa akoby začal rodiť nový životný štýl. Výrazne sa meniace tendencie fungovania bolo možné pozorovať najmä v ženskej sfére, v ktorej stále viac silnel boj o emancipáciu – ženy už nechceli byť vnímané len ako matky, manželky, či milenky, chceli byť inšpirátorky. A to bol aj jeden z dôvodov, prečo ich snahy smerovali k principiálnej zmene v spôsobe odievania, ktorá bola súčasťou ich boja o emancipáciu.

K zásadnej zmene ženskej módnej línie došlo začiatkom 20. storočia. Dovtedy typickú vlniacu sa esovitú krivku vystriedala úzka tubovitá línia s mierne zvýšeným pásom. Ženy začali nosiť dlhé, rovné, úzke sukne, ktoré postupne nadobúdali vajcovitý tvar. Takýto tvar umelo rozširoval sukňu od bokov smerom k predkoleniu. Prestali sa nosiť vysoké goliere a nastúpila móda hlbokých výstrihov. Nové typy pokrývok hlavy na spôsob turbanov a čeleniek s vtáčími perami boli zasa inšpirované exotickými krajinami.

Dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou ženského odevu boli topánky, ktoré mali napomáhať zvýšeniu ženskej postavy. Topánky v počiatkoch 19. storočia obvykle siahali po členky, zriedkakedy i vyššie a mali zvýšené podpätky. Zhotovované boli najčastejšie z kože a textilných materiálov. Šnurovanie sa nachádzalo v prednej časti, šnurovalo sa pomocou háčikov. Topánky sa mohli zapínať aj pomocou malých gombíkov. Neskôr v priebehu 19. storočia, najmä v období 90. rokov, začali do spoločnosti ženy nosiť topánky lodičkového typu. Okrem topánok lodičkového typu sa na vychádzky nosili aj vyššie topánky, členkové, ktoré sa buď šnurovali, alebo zapínali na drobné háčiky či gombičky.

Vypuknutie 1. svetovej vojny síce neznamenalo úplný zánik záujmu o módu, no v popredí boli, pochopiteľne, iné problémy súvisiace s aktuálnou situáciou. I napriek tomu, vojnové a povojnové roky do sféry odievania dokázali priniesť najmä nové pohľady na postavenie žien v spoločnosti, spojené s novými možnosťami zamestnania, ako aj spôsobu trávenia voľného času. Veľmi aktuálnou sa stala požiadavka hygieny a jednoduchšej starostlivosti o odev a s tým aj úzko súvisiacej účelnosti ženského odevu. Ženské módne siluety sa menili aj napriek tomu, že svet zasiahlo vojnové obdobie. Jednou z najvýraznejších zmien v ženskom odeve bolo výrazné skrátenie dĺžky sukne po členky a zvýšená obľuba nosenia jednoduchšej spodnej bielizne.