Prvé zmeny v 19. storočí?

Rok narodenia Natálie Oldenburgovej (1854), spadá do takmer polovice 19. storočia. Vo svete šlo o obdobie, kedy moc na tróne vo svojich rukách kumuloval Napoleon III. Parížskym cisárskym dvorom vtedy prešla mohutná módna vlna, navonok pripomínajúca rokoko, v dejinách módy sa zvykne označovať buď ako druhé rokoko, alebo aj druhý empír. V európskej móde bolo možné výraznú tendenciu spomínaného obdobia pozorovať viac ako tridsať rokov.

V tomto období na módne trendy a odievanie ako také, nepriamo vplývala realizácia svetových výstav, na ktorých mal veľký počet návštevníkov možnosť zhliadnuť na praktickú aplikáciu výdobytkov vtedajšej vedy a techniky do výroby a spotreby. Nemožno opomenúť, že práve pokrok v oblasti vedy a techniky predbiehal celkový vývoj spoločnosti. Priemyselné výdobytky v sfére odevníctva, ako napríklad strojové šitie, výroba pletenín, čipiek, či výšiviek, dokázali dokonale napodobniť ručnú ľudskú prácu. Zároveň sa v tomto období tvorcom odevov dobre darilo imitovať formu a vlastnosti drahých prírodných materiálov.

Ženská a mužská móda vo veľkej miere reflektovala rozdielne postavenie ženy a muža v spoločnosti. Žene, pohybujúcej sa vo vyššej spoločenskej vrstve, bolo údelom prostredníctvom svojho odevu dopĺňaného o honosné šperky, dotvárať spoločenské postavenie manžela, ktorého účelný a zároveň nenápadne elegantný odev, mal zas navonok manifestovať jeho činorodú aktivitu vo viacerých sférach ľudskej spoločnosti.

Odevy boli zhotovované z rozličných materiálov. Popri klasických textilných materiáloch, z ktorých najobľúbenejšie boli krehké menisté a moaré hodváby, ku ktorým sa v štyridsiatych rokoch pridali kárované tafty, sa na výrobu odevov vo veľkom začali používať aj nové tkaniny produkované továrenským spôsobom. Takéto tkaniny vznikali kombinovaním netradičných spojení osnovných a útkových nití v kompozícií nových, zložitých väzieb. Nákladnými, pre množstvo materiálu i náročnú údržbu, boli riedko tkané gázovité látky - organtín, vyšívaný tarlatán a tyl. Nevýhodou pri týchto látkach bolo, že po vypraní strácali svoju pôvodnú kvalitu.

To, z akého materiálu bol odev zhotovovaný a čím bol dopĺňaný, záviselo aj od toho, v akom ročnom období mal byť nosený. Bežné zimné šaty boli prevažne zhotovované z barchetu a súkna, slávnostné zimné šaty zasa z hodvábu. Ozdobené bývali čipkami. Na zimných šatách a kabátikoch tiež museli byť kožušinové a zamatové obruby. Naproti tomu, letné šaty sa najčastejšie zhotovovali z bavlnených látok - kartúnu, mušelínu, grenadínu. Letné šaty boli najčastejšie skrášľované výšivkami na golierikoch, spodných rukávoch a volánoch, alebo rozlične skladanými a riasenými stuhami.

Odlišnosti možno pozorovať aj z hľadiska miesta, kde ten-ktorý človek žil. Obyvateľstvo žijúce na vidieku bolo charakteristické zhotovovaním a nosením ľudových a slávnostných krojov, ktoré zároveň vyjadrovali ich príslušnosť k určitému regiónu. Naproti tomu meštianstvo sa orientovalo na dvorskú módu, kde už pri obliekaní platili záväznejšie pravidlá – napríklad, odevy červenej farby boli vyhradené výlučne pre príslušníkov šľachty a cirkvi, mešťania si mohli obliekať odevy len z určitých odtieňov modrej farby, pre príslušníkov najnižšej spoločenskej vrstvy a nevoľníkov bolo zakázané nosenie odevov modrej farby, a mnoho ďalších pravidiel. 

Ak sa chceš dozvedieť viac o odevoch nosených v 19. storočí, presuň sa sem: Analýzy fotografií Natálie Oldenburgovej.

Ak sa chceš naučiť zopár nových pojmov, presuň sa sem: Na slovíčko – do slovníčka.

A ak Ťa už nebaví čítať, presuň sa sem: Sem musíš aspoň nazrieť.