Ach tá krinolína...
To, čo nemožno tvrdiť o mužských odevoch 19. storočia, možno naopak tvrdiť o ženských odevoch. Kým mužské odevy neprechádzali v tomto období výraznejšími zmenami, zostávali v podstate nezmenené ešte aj v období druhého rokoka, ba práveže sa iba viac a viac zjednodušovali, ženské odevy a ich súčasti sa menili v priebehu celého 19. storočia a naberali na zložitosti. Všetky zmeny sa diali najmä v závislosti od zmien a vývoja v spoločnosti.
Ženský odev a jeho detaily sa výraznejšie začali meniť na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia. Popri zachovanom dôraze na osí pás a nosení korzetu pod živôtikom sa postupne začalo upúšťať od obrovských vypchaných rukávov. Tie sa postupne zužovali alebo úplne strácali. Modernou sa plynutím času opäť stávala krinolína. Pri sukniach bol dôraz položený na to, aby mali čo možno najširší kužeľový tvar. Kužeľový tvar sa mal dosahovať buď hromadením spodných sukní, alebo obručami.
Krinolína bola spodná obručová
sukňa. Koncom štyridsiatych rokov sa na udržanie jej požadovanej formy začali
spodné sukne vystužovať materiálom z konského vlásia – rozháru. Krinolína
získala istú ľahkosť vďaka odľahčeným oceľovým obručiam, ktoré po prvý použili
v roku 1856 v Anglicku. Výroba krinolín bola v továrňach masová,
dostatočne rýchla a zároveň, aj pomerne lacná. Všetky uvedené aspekty teda
umožňovali zadováženie si krinolíny najširším vrstvám ženského obyvateľstva – krinolínu nosili aj najchudobnejšie farárky a rechtorky v zabudnutých
dedinách. Nosenie krinolíny bolo obľúbené aj napriek tomu, že s jej
rastúcou šírkou v bežnom živote pri vykonávaní fyzicky náročných ženských
prác prekážala.
Silueta v období druhého rokoka mala za úlohu akcentovať štíhly driek, útly pás a objem sukne. Sukňa pri dolnom leme mohla dosahovať obvod až 3 metre. V meštianskom prostredí boli u žien veľmi obľúbené kombinácie sukne a kabátika. Odev v tomto období tiež musel spĺňať silnejúce požiadavky na variabilitu.
Predstav si, že pracuješ ako stolár v 19. storočí.
Čo by si si obliekol do práce?
Ako protiklad výrazne širokých, nízko vsádzaných biedermeierovských rukávov sa v období druhého rokoka postupne začínali nosiť úzke rukávy, ktoré sa pozvoľna rozširovali smerom ku zápästiu. Rukávy na denných šatách bývali dlhé, zúžené, stiahnuté do manžety. Na bálových večerných šatách sa objavovali aj krátke rukávy.
Rozdiely v odevoch sa neprejavovali iba v závislosti od postavenia ženy v spoločnosti, ale aj z hľadiska príležitosti, na ktorú sa žena mala obliecť. Rozmanitosť ženského odevu bolo možné pozorovať aj podľa toho, či sa žena objavila na verejnosti počas dňa, alebo sa zúčastnila určitej večernej udalosti – teda, či prezentovala svoj denný, alebo večerný odev. Každá krajina, aj jej územia, tiež bola typická národnými odevmi.
Na našom území ženský národný odev pozostával z hodvábnej sukne, jemného a priehľadného oplecka s krátkymi etamínovými alebo batistovými rukávmi a živôtika z hodvábu alebo zamatu, hlboko vystrihnutého. Zapínanie bolo riešené striebornými sponami alebo gombíkmi, objavovalo sa aj šnurovanie. Šnurovalo sa zlatými šnúrami. Niektoré ženy si zvykli cez plecia prehadzovať aj jemný priehľadný závoj. Z hľadiska farebnosti bol slovenský ženský národný odev štylizovaný do modrej a bielej farby.
Osobitú formu mal kabátik na vychádzkových šatách, ktorý nadobúdal podobu mužského saka a možno ho považovať za akéhosi predchodcu kostýmového kabátika. Tento kabátik bol zvýrazňovaný kontrastným materiálom na obrube, manžetách i golieri. Zdobený býval kostenými a sklenenými gombíkmi, ktoré v tomto období boli čoraz viac modernejšie a ktorých úlohou malo byť zdôraznenie kostýmového charakteru kabátika. Kabátik dopĺňali dve sukne – spodná, ktorá bola šitá z podšívkovej gázovitej látky a pri dolnom okraji mávala našitý široký pás z látky vrchnej sukne, ktorý bol naberaný, skladaný alebo plisovaný a vždy zladený s ozdobami našitými na kabátiku a vrchná, ktorá bola kratšia, v zadnej a bočných častiach s možnosťou vykasávania upravovaná do turnýru.
Aj v neskorších obdobiach sa pri tvorbe kabátikov ku ženským šatám, či už kratších, alebo dlhších, hľadala inšpirácia v mužských odevoch. Dôvod bol prostý - pelerínové typy vrchných ženských odevov pre ženy, ktoré sa postupne čoraz viac pohybovali po uliciach a začínali zamestnávať v rôznych pracovných odvetviach, boli príliš nepraktické.
Novinkou v ženskom odievaní sa stala krinolína. Krinolína v ženskom odeve nechýbala približne do roku 1867, pokým ju nevytlačila tzv. zvonová sukňa, ktorú potom v ženskom odeve v 70. a 80. rokov 19. storočia úplne nahradila turnýrová sukňa. Turnýrová sukňa s dlhou, zriasenou, stuhami i čipkami honosne ozdobenou vlečkou bola dopĺňaná pevne zošnurovaným živôtikom, pod živôtikom sa nosil korzet s účelom zvýrazniť poprsie a osí pás – šlo o bežný ženský denný odev v tomto období, odevy však neboli jednotné. Šaty zväčša bývali od krku až po kolená veľmi úzke, od kolien potom vlečkovo rozšírené. Pôsobenie turnýru a korzetu na ženskú siluetu však spôsobovalo jej zdeformovávanie do neprirodzeného tvaru – k zdeformovaniu ženskej siluety dopomáhal aj ťažký materiál, z ktorého boli turnýre zhotovované. Na šatách tiež nesmeli chýbať volány, čipky, či stuhy. Ku ženskému odevu neodmysliteľne patril aj malý klobúk, ktorý sa zdobil stuhami, čipkami alebo kvetmi. Ako doplnky sa používali rukavice a rôzne palice.
Chceš sa otestovať, ako si si zapamätal najdôležitejšie pojmy a či im správne rozumieš?
Tak prejdi sem: Na slovíčko – do slovníčka.
Chceš sa dozvedieť ešte viac?
Potom prejdi sem: Od polovice 19. stročia